Zápisky z matfyzácko-medicínskej vodáckej výpravy do Švédska, jún 2012, II.

Pokračování článku Zápisky z matfyzácko-medicínskej vodáckej výpravy do Švédska, jún 2012, I.

Pondelok 18. júna 2012

Budíme sa do krásneho a veľmi veterného rána. Na raňajky varíme s Palim ovsenú kašu, najprv skúšobnú dávku, že koľko ľudí  to bude jesť, a má to nečakane obrovský úspech. Druhú davku robíme dvojnásobnú, ale prihorí nám, tak robíme tretiu, tá je už úplne bez chyby. Paradoxne máme prebytok ovsenej kaše, ale nedostatok pitnej vody, tou sa snažíme šetriť. Dojedáme ku kaši všetky džemy.

Dosť dlho nám trvá, kým dohodneme ďalší postup vychádzajúc z toho, aký má fúkať vietor. Hlásia západný vietor 17 uzlov na pevnine a 21 na otvorenom mori, čomu zodpovedajú vlny do výšky 4 metrov. Toho sa trošku bojíme. Navyše sa pobrežie stáča smerom na sever do Trosy a vietor nás bude hnať od pevniny smerom na Fínsko, kam by sme sa dostali len veľmi neradi. Aj keby sme udržali kurz na sever, akékoľvek bočné vlny sú pre naše „katamarany“ veľmi nepríjemné. Musíme sa rozhodnúť už teraz, lebo na 20-kilometrovom úseku medzi Studsvikom a Trosou nechodia autobusy.

Po dlhých debatách sa rozhodujeme pristáť v Studsviku a odtiaľ sa odviezť busom asi 75 kilometrov do vnútrozemia cez Nyköping na zastávku Åkforsbron severne od dedinky Björkvik, čosi pred Katrineholmom. Odtiaľ sa môžeme skvelým systémom švédskych jazier plaviť na západný vietor až k letisku Skavsta. Je to však dosť veľa kilometrov po vode, tak dúfame, že to na letisko stihneme; keby nie, môžeme kdekoľvek po ceste nastúpiť na autobus, čo je veľkou výhodou oproti plavbe do Trosy.

Vďaka dlhému nočnému programu, výdatným raňajkám a dlhým poradám vyrážame až okolo 14-tej a plavíme sa na ostrov Äspkär, patriaci do rezervácie Stendörren. Pristávame v krásnom počasí na vyhriatu západnú skalu, do ktorej sa práve opiera najteplejšie slnko dnešného dňa (58.742111,17.368519).

[wpgmza id=“79″]

Líhame si na skalu a vegetíme, niektorí sa aj ponoríme do vody, na dlhšie kúpanie je to príliš ľadové. Potom sa prechádzame po ostrove, kúpať sa tu rozhodnú pre zmenu Mário s Tomášom. Našli sme voľákeho krátkeho neidentifikovateľného hada, a tak si davame pozor na nohy. Využívame pohostinné služby miestnej latríny. Po pravdepodobne niekoľkých hodinách oddychu znova nasadáme na loďky a plavíme sa pomedzi Stendorrenské malebné ostrovčeky poprepájané mostíkmi pre turistov smerom k Studsviku. Zdá sa, že Stendörren (po švédsky kamenné vráta) je okrem názvu rezervácie aj názov prieplavu (58.744360, 17.399461), výdatne vyznačeného majákmi a navigačnými značkami, cez ktorý prechádzame (rezerváciu máme naľavo, ostrov Krampö napravo).  Na ostrove Krampö obdivujeme ovečky zaujímavých farieb od čiernej po striebornú.

Kotvíme u Stendörren
Kotvíme u Stendörren

 

Plavíme sa
Plavíme sa

 

Súkromná záhradka
Súkromná záhradka

 

Typické švédske pobrežie - Stendörren
Typické švédske pobrežie – Stendörren

 

Čo všetko dokáže príroda vytvoriť - rezervácia Stendörren
Čo všetko dokáže príroda vytvoriť – rezervácia Stendörren

 

[wpgmza id=“80″]

Potom už len chvíľku plachtíme na najlepší možný zadný vietor do Studsviku, posledný úsek ideme spojení ako štvortrupové plavidlo. Pristávame na akomsi mini-prístavisku (58.757996,17.389371), veľmi sa tešíme priľahlej autobusovej zastávke.

[wpgmza id=“81″]

Našu radosť pokazí fakt, že tam nie sú napísané odchody. Trvá nám asi hodinu, kým zistíme, že najbližší bus odtiaľ ide až na druhý deň, a to dosť neskoro. Je chladno a začína pršať. V takom počasí sa presúvame s celým nákladom asi kilometer ďalej po asfaltke na riadnu autobusovú zastávku, kde si rozkladáme stany na pokosenej luke s balíkmi slamy (58.765805,17.378359).

[wpgmza id=“82″]

Určite tam niekde muselo pristáť UFO. Táborenie pri Studsviku.
Určite tam niekde muselo pristáť UFO. Táborenie pri Studsviku.

 

Pri výprave po vodu s Palim zisťujeme pozoruhodné veci. Komplex budov neďaleko nášho táboriska má zaujímavé predpisy pri vstupe – zákaz vstupovať viac ako jednému človeku naraz, zákaz nosenia ruksakov na chrbte, zákaz fotografovania, zákaz vstupu s veľkou batožzinou. Nikoho nenájdeme, a tak postupujeme smerom k Studsviku. Po ceste vidíme dvojité ploty z ostnatého drôtu, vnútorný s elektrickým napätím, medzi nimi zakázané pásmo prehradené balvanmi vážiacimi aspoň tonu. Prichádzame k vrátnici s jednoduchým veľkým svietiacim nápisom: Studsvik. Vedľa vrátnice je bezpečnostná zóna na vjazd áut medzi dvoma ostnatými drôtmi dosť veľká na to, aby sa mohol nežiadaný návštevník otočiť hoci aj s kamiónom a vrátiť sa späť. Vnútri vrátnice identifikujeme nástenku s asi dvesto dozimetrami (dozimeter je osobný prístroj na meranie schytanej dávky rádioaktívneho žiarenia, pozn. redakcie :), pred budovou vejú švédska, americká a nemecká vlajka a vlajka s nápisom, ktorý zas všetko vysvetľuje: Studsvik. Zazvoníme na vrátnicu (nikoho nevidíme) a do mikrofónu poprosíme o vodu. O chvíľku nás pustí ochrankárka do prvého medzipriestoru, za ktorým sú ešte bezpečnostné turnikety a v ktorom sú jediné dvere – “WC pre návštevníkov”. Kým naberieme vodu, v medzipriestore už zas niet nikoho, kto by nám povedal,čo je vlastne Studsvik.

Večeru varíme s Palim v daždi a takmer potme, mne našťastie nie je zima, mám dobrý pršiplášť. Uvarili sme na 8 ľudí kilo špagiet s rôznymi doplnkami, ktoré si každý dal podľa chuti; napriek tomu to nestačí a daktorí sa ešte dotláčajú raviolami z Lidla v konzerve, ktoré boli určené na ďalší deň. Tí, ktorí neveria našim legendám o Studsviku ešte zakončujú deň prechádzkou k vrátnici, sú zvedaví, čo to vlastne je, ale nedarí sa im to rozlúštiť. Akurát zisťujú, že ich navyše dakto sleduje z auta.

Utorok 19. júna 2012

Rano „oficiálne“ vstávame o šiestej, reálne vyliezame zo stanov o pol siedmej. Balíme všetky veci, aby sme stihli bus 7.32 smer Nyköping, ktorý má zastávku asi 15 metrov od nášho táboriska. V Nyköpingu si dávame krátku pauzu na raňajky, nakupujeme v Lidli, ktorý otvárajú o deviatej, máme 15 minut na nákup, aby sme stihli bus 9.25. Pri Lidli sme pred deviatou a dôkladne si rozdeľujeme, čo má kto kúpiť. Mário berie dve kilá brusnicového džemu ”lingon sylt”, za čo ho potom kritizujem (ako neskôr vysvitne, neoprávnene, skvelý švédsky džem nám chutil a táto dávka nám vystačila presne do konca výpravy). Všetko v pohode stíhame. Na autobusovej stanici pozorujeme zblízka kavky, ešte som také čudá asi v živote nevidel. Busom sa vezieme na zastávku Åkforsbron (bron=most, 58.905674,16.44966), kde by mala byť zastávka veľmi blízko mostu cez rieku, sedíme v autobuse a tešíme sa na ďalšie dobrodružstvá.

[wpgmza id=“83″]

Po vystúpení  z autobusu (10:30) sa najprv vytešujeme, že sme rovno pri rieke a môžeme sa nalodiť. V zápätí zisťujeme, že cez rieku je natiahnutý povraz s tabuľkou: Vstup je zakázaný, životu nebezpečné. Chlapík v neďalekom dome nám hovorí, že sú ďalej po rieke nejaké vodopády. Je tam však značená trasa na prenášanie lodí, o ktorej som niečo tušil, ale až na mape v GPS však zisťujem, že to bude 2,8 kilometra, čo je pri našej výbave a vzhľadom na posledný nákup potravín úplné šialenstvo. Nič iné nám však neostáva, tak to celé nosíme, ako vieme, na chrbtoch, v rukách, všelijako. Pri balení sme mysleli na zbalenie do lietadla a do lode, ale nie na trojkilometrové prenášanie po asfaltke. Vytvorí sa pritom však veľmi pekná atmosféra, všelijako si navzájom pomáhame. Trošku je nám ľúto, že nám ani jeden Švéd nezastal, keď sme sa po ceste snažili niečco stopnúť. Ked donosíme veci (pravdepodobne až sem, 58.905674,16.44966), dávame obed a vyrážame na vodu jazera Yngaren okolo 14-tej (ako sme si už za posledné tri dni zvykli), východným smerom.

[wpgmza id=“84″]

Najprv sa to nezdá, ale ako sa vzďaľujeme od západného brehu, stále fúka silnejší západný vietor. Napriek tomu, že sme iba na jazere, vlny dosahujú snáď až metrovú výšku. Loďky zviazané katamaranovým spôsobom majú výbornú stabilitu, najmä pri vlnách zozadu, a tak zažívame najkrajšie plachtenie na celej výprave a snáď aj v celom mojom živote. Dosahujeme priemernú rýchlosť vyše 6 kilometrov za hodinu. Nevieme odhadnúť, aký silný je vietor, ale v poslednej predpovedi hlásili okolo 15 uzlov (cca 28 km/h). Je to nádherný zážitok.

Druhý katamaran však má o niečo väčšiu plachtu, ide im to rýchlejšie a o chvíľku sa strácaju v diaľke pred nami. Je to problém, pretože my máme mapu a vieme, že treba odbočiť na sever do kanála cez jazero Mäskaren, lebo len cezeň a ďalej cez prieplav Skräddartorpsån (58.892564,16.600209) sa dá dostať na ďalšie jazero Hallbosjön smerom na Skavstu.

[wpgmza id=“85″]

Pokiaľ je len možné, snažíme sa držať za nimi pre prípad, že by dostali rozum a počkali nás. Meníme preto kurz na juh pozdĺž jedného veľkého ostrova, ktorý by sme inak oboplávali po severnej strane. Je to však márne, nečakajú nás, vidíme ich príliš ďaleko. Tak im skúšame telefonovať a keď sa ani to nedarí, posielame im SMSky, ako sa majú zariadiť a stáčame to na sever do prieplavu. Máme stále fantastický vietor, škoda, že ma bolí hlava a je mi zle od žalúdka, inak by som si to oveľa viac užil. Vlny su stále väčšie, daktoré sa nám vlievajú do lode a pri severnom kurze nás režú šikmo. K tým rekordným sa radšej stáčame zadkom, co je dosť nárocnčné na koordináciu posádky, je medzi nami cítiť po niekoľkých hodinách vetra a vysokých vĺn určité napätie.

Na nájdenie prieplavu do jazera Mäskaren znova využívam maximum mojich navigačných zručnosti plus veľkú dávku fantázie, našťastie sa to podarí na prvýkrát. Keď vchádzame do kanála, atmosféra sa celkom zmení. Na rozdiel od rozhojdanej hladiny jazera so silným vetrom, tu je úplný kľud a bezvetrie. Predstavte si, ako si vychutnávame túto pokojnú idylku, keď asi meter od lode vyskakuje veľká, snáď polmetrová ryba do vyše polmetrovej výšky od hladiny, riadne sa zatrepe a padne dolu. Vyčítajú mi, že som ju nechytil, ale ja som mal vtedy fakt celkom iné starosti, ešteže som nemal plný mechúr.

V prieplave vidíme veľké množstvo rýb, lieta tam veľa druhov vtákov. Najväčší zážitok je vidieť Martina, z ktoreho sa vykľul veľmi fundovaný ornitológ, ako zbadá vtáka zvaného Kršiak rybožravý. Pozorujeme Potápky severské, volavky (podľa Martinových slov) a všeličo iné. Pozdĺž kanála sú nádherné domčeky s úhľadne upraveným okolím, pri nich móla so sedačkami pre rybárov, cítiť z toho obrovskú pohodu. Cez kanál viacmenej prepádlujeme, len tu a tam sa oplatí dvihnúť plachtu. Kanál sa rozširuje na jazero Mäskaren, tam fúka trochu viac, potom sa to znova zužuje do ďalšieho prieplavu. Máme to zariadené tak, že prednej dvojici ”háčikov” stačí dvihnúť pádla dohora a plachta je napnutá (upevnená lankom na oboch stranach k zadnej časti lode). Ked vietor ustane, chytia si svoje pádla a môžu pohodlne pádlovať aj s naviazanou plachtou.

Ku koncu kanála konečne dostávame SMS od druhej lode, že vraj je všetko v poriadku a že sa o hodinu stretneme vo Vrene, mestečku s prieplavom medzi jazerami Hallbosjön a Långhalsen. Dostávame sa na otvorenú plôch jazera, kde znova plachtíme v pomerne silnom vetre a vo vlnách. Ešte máme do stretnutia trochu času, a tak robíme malú prestávku na jednom ostrovčeku, kde – ako neskôr všetkým rozprávame – rybári napadli Stana. Stalo sa to takto. Z diaľky sme videli malinký ostrov s množstvom zaujímavých vtákov. Keďže podľa mapy nie je chránenou vtáčou oblasťou, rozhodujeme sa naň vystúpiť. Oboplávame ostrov, prirážame na záveternej strane a vystupujeme z lodiek všetci okrem mňa, lebo som sa ešte necítil celkom dobre. Obyvatelia ostrova nás však vôbec neprijali vľúdne, asi preto, ze tam chovajú svoje potomstvo. Posádka sa hneď vracia späť a Stanko rozpráva, ako na neho nalietavali vtáčikovia s pomenovaním rybár a ako mal pocit, že keby sa hneď neotočil a neodišiel, boli by ho pravdepodobne napadli. Nestojí nám to za medzinárodný konflikt a promptne z ostrova odchádzame.

Plachtíme na zadný vietor do Vreny, čo vyzerá byť malinká malebná dedinka, akých je vo Švédsku veľa – s kostolíkom, školou, množstvom zelene a zopár domčekmi roztratenými po okolí. Rozhodujeme sa pristáť na úhľadnej lúke s posedením, ked zrazu vidíme Mária a Máriu, ako na nás mávajú. Boli sme v tom, že preniesli lode cez asi kilometrový  úsek pevniny a plavia sa smerom k Vrene, ale to by sme ich museli stretnúť v zátoke, iba žeby tam boli oveľa skôr, čo nebolo možné. Potom si všímame, že nikde nevidíme ich lode, zatiaľ čo hore na ceste stojí auto s dlhým prívesom, z ktorého všeličo vytŕča. Začíname z toho tušiť, aké dobrodružstvo ich stretlo.

Mário potom rozpráva, ako nás najprv čakali pri ostrove Algö (žiaľ, príliš ďaleko vpredu) a keď videli, že sa stáčame na sever, došlo im, že sú zle a minuli prieplav, do ktorého sme sa mali dostať. Zvažovali, či to k prieplavu prepádlujú proti vetru (podľa Mária by to nebol veľký problém), ale potom pozreli google mapy na GPS a rozhodli sa doplávať radšej k pevnine, zrejme pri mieste s nazvom Halla a preniesť lode cez asi kilometrový pás zeme. Vlny sa stále zväčšovali, viaceré ich preliali až boli celkom mokrí; ešteže bolo krásne slnečné počasie. Pristátie na pevnine vyzeralo ukážkovo nešikovne, stále ich prelievali vlny, posledná si zgustla na Karolovi, ktorý vystupoval ako posledný a tým pádom tvoril ťažisko lode. Nápad s prenášaním lodi sa ukázal nerealizovateľný, lebo lúčka z google maps sa medzičasom zmenila na hustý les. Pri ich bezradnosti ich s úsmevom pozoroval jeden miestny obyvateľ, ktorý sa tam vybral zbierať hríby. Opýtal sa ich, či ich tam zavialo a s úsmevom komentoval, ze nemajú práve najvhodnejšie počasie. Nakoniec nechal hríby hríbami, naložil posádku s nákladom do auta, lode na príves a zaviezol ich niekoľko kilometrov do Vreny, kde sa znova môžu dostať na vodu. Okrem iného sa od neho dozvedeli, čo je Studsvik – jadrové výskumné centrum Švédska. Chlapík je veľmi milý, len čo ho zbadám, podávam mu ruku a ďakujem, že zachránil našich priateľov.

Rázne odhováram Mária od plavby cez pereje vo Vrene, keďže na mojej vodáckej mapke je ten úsek značený ako prenášačka. Tak na dvakrát prenášame loďky cez malebné centrum Vreny, neriešime, či nam dakto výbavu neukradne, vo Švédsku to nie je zvykom. Obdivujeme krásny kostolík a škôlku hneď vedľa, všade je veľa detí a slniečko krásne svieti.

Keď sme preniesli loďky, ohrievame hotové Ravioli Bolognese v plechovke z Lidla a vyrážame (58.864594,16.708643).

[wpgmza id=“86″]

Pádlujeme najprv po kľudnej hladine, potom fúka vetrík, dávame plachty, druhý katamaran robí všelijaké blbosti, my z toho máme len vzdialený neustávajúci smiech posádky. Neskôr začína fúkať. Dlho hľadáme miesto na stanovanie, nie je to tu jednoduché, aby sme boli v závetrí, bez bažiny a bez stromov. Nakoniec pristávame v jednej zátoke (myslím, že tu, 58.859423,16.805087) a za lesným pásikom nájdeme hobitiu krajinku, ako vystrihnutú z ilustrácií J. R. R. Tolkiena, s lúkami, lesíkmi a domčekom v diaľke. Varíme večeru a ideme spať. Nechce sa nám veriť, koľko sme toho za ten jeden den zažili, pripadá nám to, akoby sme boli v Studsviku pred týždňom a do Švédska sme prileteli pred mesiacom.

[wpgmza id=“87″]

Streda 20. júna 2012

Ráno vstávame o desiatej. Na lúke vidíme v diaľke voľáky veľký zver, majestátne behá, je to jeleň alebo los. Vyberám sa na prechádzku a stretám pre zmenu srnčeka. Asi 10 metrov odo mňa na chvíľku zastane, obzrie si ma a beží ďalej. V blate vidíme diviačie stopy. Kúpem sa v jazere, je to super zážitok.

Potom sa v krásnom počasí lenivo člnkujeme medzi ostrovčekmi, vieme, že teraz už máme dosť času aby sme v pohode stihli lietadlo. Obchádzame ostrov Banan (v skutočnosti Banön 🙂 a robíme si so samospúšťou fotku na skalisku uprostred jazera, je to veľmi dobrodružné, lebo foťák nechávam na vedľajšom kameni uprostred vody, z ktorého sa za 10 sekúnd snažím dostať po pekelne klzkom úzkom skalnom hrebeni v metrovej hĺbke. Na nejaký tretí pokus sa mi to podarí, som z toho pomerne mokrý a ostatní majú ohromnú zábavu.

Ďalej pokračujeme kurzom, ktorý určujem, že „na dva a tretí ostrov za nimi“ (58.861443,16.84693).

[wpgmza id=“88″]

Tretí ostrov sa volá Spikö. Okolo obeda pristávame na mieste zvanom Näset (58.863347,16.846681) a ideme hľadať mohylu (Röse) a hradisko (Fornborg), ktoré sme našli na mape.

[wpgmza id=“89″]

Z miestnych obyvateľov nikto netuší, o čom hovoríme, tak sa to snažíme nájsť na vlastnú päsť, žiaľ, neúspešne. Ale neobišli sme naprázdno. Už x-tý krát sa mi tu stalo, ze som zbadal na lúke zviera, hovorím si, fajn, čierny koník, akurát nejaký zvláštny; vzápätí si uvedomím, že to nebude koník a keď sa pozriem lepšie, los už je otočený zadkom a v najbližšej sekunde zmizne. Mário sa ho vybral stopovať, tiež neúspešne. Je však krásne, s radosťou sa vraciame k našim loďkám s vecami (nechali sme všetko len tak ležať v loďkách). Nasleduje obed s debatou o Gamci (matematicke gymnazium v Bratislave, pre tých, ktorí náhodou nevedia) a makroekonomických riešeniach slovenských problémov. Na záver s Máriom naberáme vodu u takého staršieho manželského páru, ktory hovorí iba po švédsky. Chvíľku nechápu, čo od nich chceme, využívam postupne celú moju švédsku slovnú zásobu. „O, Vatten pa dry’cka!“, povie nakoniec starší pan s úsmevom a ide nám načapovať vodu na pitie hadicou na polievanie. Na vodu jazera vyrážame o takej 17-tej.

Jedna z prestávok na akomsi poloostrove. Švédsko je veterámni domácej alebo americkej výroby doslova preplnené.
Jedna z prestávok na akomsi poloostrove. Švédsko je veterámni domácej alebo americkej výroby doslova preplnené.

 

Odpočinok a rozhovor na móle.
Odpočinok a rozhovor na móle.

 

Stále na vode, tentokrát na kľudnej hladine jazera.
Stále na vode, tentokrát na kľudnej hladine jazera.

 

Pádlujeme v pohode cez poslednú zátoku na našej ceste k mestečku Täckhammar (58.830227,16.922586).

[wpgmza id=“90″]

Tu z jazera vyteká rieka Nyköpingsån, ktorou sa dostaneme k letisku. Na neďalekom moste som našiel prvú švédsku tabuľu, ktorú sa mi podarilo celú preložiť. Písali tam toto: Pozor, dva kilometre južne od tohto mosta bude silný prúd. Sledujte východný breh. Všetko prebieha veľmi hladko, tá prenášačka je v Kristineholme a je naozaj kratunká, hneď pokračujeme v plavbe ďalej. Protiidúci Švédi na ladných dlhokánskych jednokajakoch nás upozorňujú na bobra, čo pláva pod nami, žiaľ, nevidíme ho. Pred pristátím ešte dlho na vode driftujeme a diskutujeme, kde budeme stanovať, aby sme si na druhý deň ešte stihli pozrieť Nyköping. Vyhráva nápad táboriť tam, kde sme boli prvú noc po prílete. Mário si všimol, že priamo k táborisku vedie od rieky čosi ako zavlažovací kanál presne na šírku jednej Pálavy, akurát prerastený trstinou, ktorá sa rozbehnutej Pálave ladne uhýba (58.785619,16.955432).

[wpgmza id=“91″]

Vďaka tomuto nápadu pristávame priamo v táborisku v najlepšom teréne, aký si vieme predstaviť, je to skvelý nápad, prvýkrát nič nikam neprenášame. Večeriame köttbullar (mäsové guličky) a lingon (posledný zbytok dvoch kilogramov brusnicového džemu) so zemiakovou kašou, je to výborne.

Štvrtok 21. júna 2012

Vstaváme podľa dohody výnimočne už o 9-tej, vyrážame podľa plánu o 11-tej, pristávame v predstihu o 13-tej vo vodáckom areáli. Potom balíme lode a všetku batožinu do lietadla do približne 16.30, medzitým varíme všetko, čo sa ešte uvariť dá.

Čaká nás záverečná prechádzka po Nyköpingu a posledné nákupy suvenírov, najmä obľúbených soppas (ovocných polievok) v obľúbenom Lidli, ktorý zvnútra vyzerá celkom presne ako hociktorý v Bratislave. Zbalenú batožinu nechávame len tak pri vodáckom areáli (58.760521,17.00532), spoločne ju ponosíme na neďalekú zastávku a v pohode sa aj s vecami dovezieme na letisko pravidelnou autobusovou linkou Nyköping-Skavsta. Traja s Máriom a s Tomášom ideme pešo, pritom sa výborne porozprávame.

Stavby všemožných tvarov človek nájde na všemožných miestach. Nyköping.
Stavby všemožných tvarov človek nájde na všemožných miestach. Nyköping.

 

[wpgmza id=“92″]

Tak sa končí naše švédske dobrodružstvo, zatiaľ najdobrodružnejšie a najnebezpečnejsie, aké som zažil, a to som už bol vo Švédsku desiaty krát. Prešli sme doslova krížom-krážom celú mapu, ktorú sme mali k dispozícii. Určite neľutujem, že som sa pridal.

Hejdå Sverige!
Hejdå Sverige!

 

Autor článku Michal Bittšanský, autoři fotografií Martin Hurban a Stanislav Parnický

Související články

Upozornění: Google Maps aplikace neumísťuje informace o daném místě na přesné místo dle GPS, takže mapy jsou +/- nějaké metry posunuté. Z tohoto důvodu jsou v textu zmínění v zvorkách GPS souřadnice.

Líbil se vám článek? Budu rád za sdílení.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *