Death metalová kapela Opeth

Pre tých, ktorí vykazujú hlbší ponor do sveta hudby, sú OPETH vlajkovou loďou švédskej produkcie. Komplexnosť a rafinovanosť ich výrazu je dlhodobo zadosťučinením pre mnohých hudobných fajnšmekrov a i keď ich neregistruje zďaleka každý milovník/fanúšik všetkého, čo súvisí so Švédskom, pre zainteresovaných je nový album vždy jednou z udalostí roka. Vás ostatných týmto článkom rád navnadím a pritiahnem.

Death metalová kapela Opeth
Death metalová kapela Opeth

 

Začiatkom deväťdesiatych rokov Mikael Åkerfeldt sformoval death metalovú kapelu. Keď tak spravíte a máte širší rozhľad, riskujete mnohé – napr. veľké počty reťazami ovešaných nadšencov piva v plastových kelímkoch, ktorí váš prirodzený umelecký rozlet budú považovať za zapredanie samého seba. Mikaelove hudobné vzory však musíme hľadať v sedemdesiatych rokoch, a to sa postupom času začalo prejavovať aj na zvuku. OPETH sa vždy profilovali ako formácia, ktorú budú všetci poznať pre ich nepredvídateľnosť. Stávka na istotu je fajn vec, ak ste sociálny demokrat, zároveň však postupne vyhnijete zvnútra. A tak si Švédi už koncom prvej dekády tohto storočia boli vedomí, že je potrebné sa posunúť. No a práve tá postupná premena ich výrazu v rozpätí uplynulých 20 rokov je strhujúca.

V roku 2011 Åkerfeldt prekvapil svojich fanúšikov albumom, ktorý od OPETH napriek svojej povesti nikto nečakal a ktorý sa zdal byť nelogickým krokom. Zahodil death metal a prišiel s kombináciou jazz-rocku, fusion a psychedélie – všetko zabalené v zvukovom kabáte 70-tych rokov. Ak ale niekto na hudobnej scéne napĺňa pojem sloboda tvorby, je to práve Mikael so svojou partiou. Jednoducho sa rozhodol, že odteraz si, nehľadiac na očakávania prácne vybudovanej základne priaznivcov, bude skladať, čo len chce.

A tak sa obzrel späť do „sedemdesiatok“, ktoré sú dodnes zlatou studnicou inšpirácie pre mnohých uznávaných hudobníkov. Navyše definitívne zavrhol growling a začal vybrusovať svoje čisté spevy k dokonalosti. „Heritage“ však ešte nebol albumom, ktorý by spĺňal najvyššie štandardy. Bol to skicár plný nedokončených nápadov. Stál na dôležitom rázcestí a samotná kapela v novej polohe hľadala samu seba, aby o tri roky neskôr odfiltrovala zrno od pliev a všetky skrutky pevne utiahla. Dôležitý bol odkaz všetkým, ktorí si Severanov založili do vopred pripraveného šuplíka a čakali, že OPETH im podľa ich priania budú doživotne servírovať death metal – fuck you! Pre vás sme tu nikdy neboli.

Rozpoltení priaznivci „starého“ neraz znechutene odchádzali z koncertov, za ktoré si zaplatili. A to len preto, že si OPETH dovolili vzdialiť sa svojim metalovým koreňom do takej miery, že ich už pohltila zákruta. Rešpektovaní Švédi ale prišli s kožou na trh a neuhli. Verili svojej novej tvári, verili v samých seba. V tomto ovzduší sa začalo rodiť dielo, ktoré nielen stvrdilo minule naznačenú cestu, ale navyše dalo naplno rozkvitnúť novým, lepším OPETH. Znie to ako z nejakej encyklopédie eugeniky, no paradoxne opak je pravdou. OPETH sa zrazu stali neopozeranými tým, že sa jednoducho ohliadajú do minulosti a veľmi prirodzene ju včleňujú do svojho vlastného typického zvuku, čím vzdávajú hold svojim učiteľom.

To by ale bolo trošku málo, najmä keď hovoríme o OPETH. Formácie, ktorých hodnotový základ spočíva v metale, to majú ťažké – ich priaznivci sú natoľko rozmaznaní, že urobiť jeden hit a obklopiť ho vatou jednoducho nestačí. Ich poslucháč počúva albumy, nie tracky. Tým „hitom“ musí byť celý strieborný kotúč. A práve to sa teraz stockholmskej partii (nie prvý raz) podarilo. Slovo hit si dajte do úvodzoviek, pretože ani najznámejšie a najchytľavejšie skladby OPETH tak nemožno nazvať. Bolo by to vlastne trochu hanlivé označenie. Spôsob, akým sú jednotlivé nápady skrz spoluprácu hudobných nástrojov vyjadrené a zmysluplne poprepájané, je poslucháčom najpočúvanejších rozhlasových staníc vzdialený na svetelné roky.

Ak počúvate hudbu akurát tak cez mobil a posudzujete nahrávku podľa toho, či vás dokáže zaujať behom troch sekúnd, toto nie je vaša hudba, pretože vyžaduje sústredeného, „oddaného“ poslucháča. Takého, ktorý má chuť rozmotávať uzly, ktorých sa autor vedome dopustil, aby utajil krásy nahrávky a schoval ich v hlbinách, do ktorých sa treba ponoriť. Len tak dokonale pochopíte nielen hudbu samotnú, ale aj osobnosť jej autora. A ak o to nemáte záujem – ako vravím, toto nie je hudba pre vás.

„Pale Communion“ ide do hlavy ťažšie, priznávam. Trocha trpezlivosti však prinesie ovocie. Vykúpením je trvanlivosť hudby – čím ľahšie lezie do hlavy, tým rýchlejšie sa opočúva. K novým OPETH si treba sadnúť, dať si s nimi čaj, skúmať nádherné texty, jednoducho sa do zážitku ponoriť. Otvoriť myseľ a oceniť kontrasty. Nechať sa bičovať hlučnými, vypätými úsekmi a vzápätí napínať sluch pri tých tichých. Byť pohltený charakteristickou farbou hammondových kláves a užívať si rytmicky komplikované bicie, či gitarové vyhrávky. A napokon, žasnúť nad tým, ako to celé ide dokopy.

Ak sme spomínali, že Mikael sa rozhodol hrať to, čo sa mu zachce, na nahrávke je to cítiť. Vzletná ľahkosť a maximálna prirodzenosť, s akou sa všetky tie fantastické veci v skladbách dejú, je presne to, čo OPETH potrebovali už v rokoch 2005 a 2008. Trsy zvukových vláken sa do komplexných harmónií zväzujú akoby samé od seba. Silné melódie sú milosrdným protipólom k celkovej neprístupnosti diela a atmosféra niečoho tajuplného, od čoho vás delí len tenký závoj, vás núti opakovane sa posadiť do kresla.

5. mája tohto roku švédsky kráľ Carl XVI Gustaf otvoril v Štokholme historický seminár, ktoré úlohou bolo pripomenúť Švédom, že ich úžasná krajina už presne dvesto rokov nezažila na svojom území priamy konflikt. Heroický výkon, keď uvážime všetky hrôzy najmä tej prvej polovice dvadsiateho storočia. No a keď mlčia zbrane, múzy kvitnú. Nie je sa preto čomu diviť, že Švédsko je tradičným exportérom zaujímavej hudby a kultúry vôbec.

Autor článku Martin Sadlek

Líbil se vám článek? Budu rád za sdílení.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *